Výroba glóbusov
Tradičná výroba glóbusov je náročný a zložitý proces, vyžadujúci nielen matematické, astronomické a geografické vedomosti, ale aj umelecké cítenie a remeselné zručnosti. Najdôležitejšou časťou glóbusu je guľa. Vyrábala sa z kameňa alebo kovu ako masívna či dutá (liata alebo vyhĺbená). Jej povrch mohol byť gravírovaný alebo plastický. Pri výrobe glóbusov sa presadilo aj drevo. Guľu vyrobili z masívu alebo z dvoch dutých pologúľ. Ako najrozšírenejšia metóda výroby glóbusovej gule sa v Európe presadila výroba z papieroviny a sadry. Prostredníctvom vopred pripravených foriem sa odliali dve pologule s hrúbkou niekoľko milimetrov. Následne sa spojili a natreli sadrou. Sadru po vyschnutí hladko obrúsili. Vzniklo telo gule s hladkým povrchom, na ktorý sa naglejil papier. Tento spôsob výroby gule sa používal od prvej polovice 16. storočia až do 50. rokov 20. storočia. V časoch, keď sa glóbusy vyrábali ako jedinečné kusy, mapový obraz nakreslili alebo namaľovali na pripravenú guľu. Preto hovoríme o tzv. rukopisných glóbusoch. Pri sériovej výrobe glóbusov sa zhotovila len guľa a stojan s výstužou. Povrch gule sa oblepil glóbusovou mapou. Prvou technikou, ktorú používali pri výrobe glóbusovej mapy na začiatku 16. storočia, bol drevorez. O niekoľko desaťročí neskôr sa presadila medirytina a v prvej polovici 19. storočia sa pri výrobe glóbusov stala bežnou litografia. Až do zavedenia farebnej litografie okolo roku 1850 sa glóbusy ručne kolorovali. Najnáročnejšou etapou je výroba glóbusovej mapy. Je to aplikácia dobových geografických alebo astronomických poznatkov. V prvom kroku sa obraz povrchu Zeme alebo hviezdnej oblohy kartografickým spôsobom a prostredníctvom špeciálnej glóbusovej projekcie prenesie na tzv. glóbusové segmenty. Glóbusové segmenty – spravidla dvanásť sférických dvojuholníkov – sa natlačili už spomenutou rozmnožovacou technikou na papierové hárky a vyrezali. Aby boli segmenty elastické, zvlhčili sa a naglejili na guľu. Glóbusová guľa s mapovým obrazom sa nakoniec ošetrila vrstvou laku alebo fermeže na ochranu pred poškodením vrchnej plochy. Táto technika výroby sa udržala až do prvej polovice 20. storočia. Vtedy farebnú litografiu nahradila moderná farebná tlač a pologule sa vyrábali v kartónových lisoch, pričom ich povrch bol taký hladký, že nevyžadoval dodatočnú povrchovú úpravu. Pri glóbusoch malých priemerov bola cez póly gule natiahnutá tenká kovová os. Pri glóbusoch väčších priemerov sa vnútri gule nachádza silnejšia drevená os, do ktorej sa zvonka cez póly nasadili kovové čapíky. Pri glóbusoch veľmi veľkých priemerov sa guľa vnútri stabilizovala prostredníctvom dreveného stojana. Pred nasadením gule do štvornohého stojana sa oba konce osi zoskrutkovali na kovový meridiánový kruh a horizontálny kruh, umiestnený na štyroch nohách stojana.
Keď sa od polovice 19. storočia stále viac používal jednoduchý stĺpový stojan, guľu upevňovali polovičným meridiánom alebo sa os priamo pripevnila na stojan. Okrem gule a stojanu bolo teda potrebné vyrobiť aj kovový meridiánový kruh s označením stupňov a horizontálny kruh, ktorý bol z dreva, a podobne ako guľa mal svoj tlačený segment. Na ňom bolo vyznačenie stupňov, označenie svetových strán, znaky zvieratníka a kalendár. Používal sa tiež kovový hodinový kruh, umiestnený na prieniku osi a meridiánového kruhu, niekedy aj kompas. Tieto časti sa vyrábali z kovu a vďaka nim bol glóbus pomôckou umožňujúcou riešiť zemepisné a astronomické otázky a zadania.